Komunikácia – činnosť, ktorú každý z nás vykonáva bez toho, aby si to nejako zvlášť uvedomoval. Jej význam v našich životoch je však nesmierny a práve preto by sme sa mali aspoň občas zastaviť a prehodnotiť svoje komunikačné zručnosti a vedome ich zlepšovať. Efektívna komunikácia podmieňuje úspech v zamestnaní, pri štúdiu, podporuje dobré vzťahy na pracovisku, v triede alebo v skupine rovesníkov a tak napomáha aj ku spokojnosti a šťastí v súkromnej oblasti. Vďaka dobrej komunikácii si môžeme lepšie rozumieť s inými ľuďmi, lepšie chápať obsah toho, čo človek chce povedať a v neposlednom rade lepšie rozumieme nie len inému človeku, ale aj sebe samému. V komunikácii by sme mali byť obzvlášť vnímaví, pokiaľ komunikujeme s dieťaťom. Detská duša je ako špongia, vníma a nasáva všetko, čo počuje či vidí a aj na základe toho si dieťa buduje svoj vlastný sebaobraz a sebahodnotu.
Ponúkame vám zopár tipov, aby bola komunikácia s deťmi jednoduchšia a priniesla viac .. viac poznania, viac pochopenia
1. Počúvajme, čo nám deti hovoria
Máme tendenciu si myslieť, že to, čo chceme povedať my, dospelí, je omnoho dôležitejšie ako to, čo chce povedať dieťa. Nie vždy je to však tak. Skúsme sa pri počúvaní sústrediť na toho druhého a na to, čo hovorí. Vyhnime sa predčasnému hodnoteniu, je to spôsob, ako s dieťaťom budovať bližší vzťah. Môže sa stať, že sa tak dozvieme omnoho viac, ako keby sme rozhovor viedli výhradne my.
2. Uznajme pocity a usmerňujme konanie
Je dôležité vedieť, čo dieťa práve cíti, čo prežíva. Častokrát sa deti ocitajú v „zhluku“ pocitov, ktoré s nimi dokážu riadne zamávať. Vtedy potrebujú oporu, usmernenie, vedenie. Potrebujú, aby sme im povedali „Je v poriadku, že sa tak cítiš“. Učme deti, že city – pozitívne ale aj negatívne sú súčasťou života, že sa s nimi budú stretávať každý deň a že city nie sú nič zlé. Učme ich, ako s nimi narábať, ako ich korigovať. Pocit je fakt. Tento fakt je potrebné prijať a pomenovať. Čo už nemusí byť bezvýhradne prijaté, je správanie dieťaťa. Napríklad: je v poriadku, ak je dieťa nahnevané na svojho súrodenca, avšak nie je v poriadku, ak ho kope/ bije. Vtedy sme tu pre neho a môžeme mu pomôcť vyjadriť hnev iným, prijateľným spôsobom.
3. Dajme deťom na výber
Možno to poznáte – to, čo dieťaťu zakážete, je v tom momente pre neho najlákavejšie. Vhodnejšou alternatívou je preto nechať výber na dieťa. U menších detí dávame na výber z dvoch (maximálne troch) možností, napríklad: „Dáš si na raňajky jogurt alebo chlebík?“. U starších detí nie je nutné limitovať počet možností: „Ktorú sukňu by si si dnes chcela obliecť?“. Tento spôsob jednania s dieťaťom je jednou z možností, ako dosiahnuť úspech oboch strán – požiadavka dospelého bude splnená (dieťa sa naraňajkuje) a zároveň má dieťa možnosť výberu (príchuť jogurtu). Občas sa nám môže zdať, že si dieťa počína nelogicky alebo zle. Nie je vždy je nutné jeho rozhodnutia komentovať. Ak ich budeme podporovať, nadobudnú sebavedomie a dokážu sa rozhodovať rýchlejšie.
4. Informujme
Skúsme deťom namiesto príkazov podávať informácie. Podaná informácia má byť jasná, výstižná, stručná a primeraná veku. Nie je vhodné dieťa obviňovať, informácia by mala mať neutrálny charakter. Uvádzame zopár príkladov:
Nie: „Ihneď uprac tie puzzle, myslíš, že to niekto urobí namiesto teba?“ ale „Puzzle patria do krabičky, ak ich necháš takto rozhádzané, môžu sa ti stratiť.“
Nie: „Píš krajšie, nebudem tu s tebou sedieť do večera!“ ale „Pokús sa písať čitateľne, ak si úlohu spravíš dobre na prvýkrát, môžeš sa ísť hrať skôr.“
5. Sloboda v rámci hraníc
Aj my, dospelí, konáme podľa určitých pravidiel (cestnej premávky, slušného správania sa). Rovnako pravidlá potrebujú aj deti. Na to, aby sa cítili bezpečne im dovoľme byť slobodnými v rámci hraníc (ich vlastného bezpečia, zdravého rastu). Ak od detí očakávame, že budú pravidlá dodržiavať, je potrebné trvať na dodržiavaní pravidiel zakaždým. Určené pravidlá (doma, v škole) nie je potrebné pri každom porušení vysvetľovať. Ak máme s deťmi dohodu, že sa v rámci prestávky môžu pohybovať len v priestoroch školy, nie po školskom dvore, nemusíme pravidlo vysvetľovať, ak ho niekto poruší. Deťom ho iba pripomenieme a o prípadnej zmene pravidiel môžeme diskutovať vo vopred vyhradenom čase.
6. Robme to, čo hovoríme
Verbálna komunikácia je v živote dieťaťa kľúčová. Avšak účinnou sa stáva až vtedy, ak je v zhode s naším konaním. Ak rodič, učiteľ, či iná autorita veľa rozpráva, ale iba málo koná, dieťa si zvykne počúvať „jedným uchom dnu a druhým von“. Vo vyhrotených situáciách sa stáva, že pod vplyvom emócií povieme niečo, čo neskôr ľutujeme. Nebojme sa pred deťmi to priznať, ospravedlniť sa. Deti sa aj na takomto príklade učia, že chyby sú súčasťou života. Možno aj vďaka tomu bude pre nich ľahšie priznať sa vám so svojimi prešľapmi či chybami. Ak by ste sa zamysleli nad tým, ako komunikujete – so svojím partnerom, nadriadenými, rodičmi, kolegami, kamarátmi .. Akú známku by ste si za to dali? J Ak ste sa (úprimne) ohodnotili na jednotku lebo dvojku, skvelé. Ak to bolo horšie, nezúfajte. Nič nie je stratené J. V tomto článku sme vám ponúkli zopár tipov, ako komunikáciu môžete zlepšiť. Určite existujú aj ďalšie, napríklad sústredene počúvať, hľadať to, čo nás v komunikácii spája a nie rozdeľuje, nechaj druhému dostatočný čas na premyslenie a reagovanie, nebojovať, ale hľadať kompromisy. Na to, čomu sa pri komunikácii skôr vyhnúť, sa pozrieme v ďalšom článku.
Článok pre nás napísala
Mgr. Zuzana Balčáková
